Země: Slovensko Žánr: progressive / melodic death metal Otázky: Ježura, H. Odpovědi: Robert Ruman, Jakub Filip, Michal Vlkovič, Tomáš Cvečka Počet otázek: 10 Odkazy: web / facebook / bandzone

Jak jste si možná před časem přečetli v naší recenzi, z debutové desky “A Tale of Woe” od mladých Slováků Morna se vyklubala nečekaně povedená záležitost. Chytili jsme tedy za pačesy příležitost a do Nové Dubnice poslali rovnou desítku otázek v naději, že odpovědi na ně nám a samozřejmě také vám ještě trochu rozšíří povědomí o kapele, jejích motivacích a cílech. Odpovědí se zodpovědně ujali všichni čtyři členové Morna a výsledek jejich snažení si můžete přečíst níže…

---

Ahoj! Nejprve nám povězte něco o sobě a své hudební historii. Jak dlouho hrajete na své nástroje? Jste samouci, nebo jste prošli hudební výukou? Je Morna vaším prvním vážným působištěm, nebo jste už dřív působili v nějakých kapelách? A jaká hudba, případně konkrétní kapely utvářely a utvářejí vaše hudební cítění?

Robert: Morna vznikla niekedy v roku 2010 po tom, ako ma chalani (Kubo a Michal) pribrali medzi seba na post gitaristu a vtedy ešte nejasný post speváka/”hroziča”. Chalani už fungovali nejakú dobu predtým, takže po mojom vstupe už bol nejaký materiál hotový a spoločne sme potom pracovali na ucelení tých songov a tvorbe nových, tvorbe textov a plánovaní našej demo nahrávky “Succubus”. Takže, mali sme nejaký smer, obraz o tom, čo chceme robiť a ako to chceme robiť, ale nemali sme názov ani basáka. Po niekoľkotýždňovom hľadaní sme spomedzi rôznych alternatív vybrali názov Morna, ktorý vystihoval naše predstavy. S basgitaristom to bol trochu vážnejší problém, ktorý sme definitívne vyriešili až v lete 2011, keď ku nám prišiel Cvečo, ktorý sa hrdinsky chopil basy aj napriek tomu, že bol pôvodne gitarista a skompletizoval tak našu partiu. Ja osobne si ani nepamätám, kedy som chytil gitaru do ruky prvýkrát. Otec je tiež gitarista a hudobník, takže sa to tak nejak prirodzene na mňa lepilo, všetky tie veci okolo hudby. Základy hry som získal behom 3 rokov v ZUŠ a odvtedy som samouk. Morna je prvá kapela, v ktorej pôsobím ako stály člen. Čo sa môjho hudobného cítenia a vnímania týka, tak tých vplyvov a interpretov je naozaj mnoho. Ale najvýraznejšie moju tvorbu alebo hudobné cítenie ovplyvnili hlavne kapely a umelci ako: Extreme, ZZ Top, The Cure, Pražský výběr, Pearl Jam, Muse, neskôr Mastodon, Opeth, Porcupine Tree a gitaristi Nuno Bettencourt, Guthrie Govan, Zakk Wylde, Tremonti, Hendrix, a v neposlednom rade môj otec.

Kubo: Ako poslucháč a fanúšik sa intenzívne venujem hudbe asi od deviatich rokov. Na bicie nástroje hrám od svojich pätnástich a od počiatku som samouk. Hudobné vzdelanie som síce vždy túžil mať, ale na cestu jeho štúdia sa mi podarilo plnohodnotne dostať až na vysokej škole. Morna je mojim prvým oficiálnym pôsobiskom.

Michal: Na gitare hrám asi od trinástich rokov, kedy ma chytila éra Nirvany a grunge-u. Najskôr to bola lacná akustika a po dvoch rokoch som si kúpil aparát a gitaru, ktoré mám dodnes. Gitare sa venujem ako samouk, ale istý čas som rok navštevoval ZUŠ. Kapela Morna je mojím prvým počinom. Za svoje základy pokladám Nirvanu a Metallicu, neskôr som sa dostal na vlnu melodického death metalu (Gothenburg) a potom rôzne od progresívneho rocku, neo klasike až po elektro.

Tomáš: Na basgitaru hrám od svojich 17, vlastne odo dňa, kedy ma chalani zobrali medzi seba. Pred Mornou som absolvoval zopár koncertov v ZUŠke, kde som chodil tri roky na akustickú gitaru a dva roky tam hral v kapele na elektrickú gitaru. Hrávali sme veci hlavne od Iron Maiden, ktorých tvorba ma ovplyvnila najviac. Okrem nich si rád vypočujem napr. Nirvana, Guns n’ Roses, Led Zeppelin, In Flames, Opeth, Alice in Chains, a mnoho ďalších kapiel zo všelijakých žánrov (okrem punku).

Jak jste spokojeni se svým debutem “A Tale of Woe”? Desku jste nahráli a vydali svépomocí, takže by nebyl žádný div, kdyby ne vše vyšlo zcela podle vašich představ… Museli jste přistoupit na nějaké kompromisy? Víte o něčem, co byste chtěli vylepšit nebo udělat jinak?

Robert: Myslím, že album sa nám vydaril lepšie, ako sme sami očakávali v rámci možností. Určite je veľa vecí, ktoré by každý z nás urobil trochu inak, ale nikdy sme nešli nikomu proti jeho vôli. Vždy sme našli nejaký kompromis a spokojnosť bola na každej strane, či už išlo o stavbu piesní, výsledný zvuk, alebo aranžmán celého albumu. Všetko sme robili spolu a každý sa zameral na to, čo mu ide najlepšie. Mali sme jasný cieľ, urobiť album podľa našich predstáv, a myslím, že sa to aj podarilo. Obrovská vďaka patrí ľuďom, ktorí boli ochotní nám zapožičať aparáty, nástroje a techniku na nahrávanie. Bez nich by ten album ani zďaleka dobre neznel.

Kubo: Myslím, že samotnú metodiku máme zvládnutú dobre. Pokiaľ ide o zlepšovanie, ja osobne vidím priestor hlavne v inštrumentálnych schopnostiach – dostať hru na nástroj na vyšší level.

Když nyní máte téměř roční odstup od vydání, myslíte, že se vám tahle cesta “udělej si sám” vyplatila? Hodláte v tomhle stylu pokračovat i do budoucna, nebo byste dali přednost, aby se vydání další desky ujal třeba byť i malý label? Mimochodem, slyšel jsem, že je celý náklad “A Tale of Woe” již vyprodaný… je to pravda? V jakém nákladu vůbec deska vyšla? A neuvažujete o nějakém případném dolisu?

Robert: Myslím, že sa to určite vyplatilo. Prostriedky na nahrávanie v štúdiu sme nemali. Nemali sme ani žiaden časový limit, ktorý by nás stresoval, čo sa vyplatilo aj pri hľadaní výsledného zvuku, dorábaní niektorých doplnkov do piesní a tvorbe obalu. Zhodli sme sa na tom, že ďalší album si nahráme opäť sami. Avšak čo sa vydania týka, určite by nám prospelo, keby sa toho ujme niektoré vydavateľstvo, či už malé alebo väčšie, vďaka ktorému by sme sa dostali do širšieho povedomia.

Kubo: Forma, akou sme album robili, mi zatiaľ absolútne vyhovuje. Do ďalšej budúcnosti by som však uvítal nejaké menšie vydavateľstvo. Pokiaľ ide o počet CD, mali sme ich päťdesiat a v súčasnosti nemáme už žiadne, ktoré by sme mohli fanúšikom poskytnúť. Aj preto v súčasnosti pripravujeme dotlač ďalších niekoľko desiatok kusov.

Michal: Vlastná réžia je zatiaľ pre nás z môjho pohľadu najlepšia voľba – sloboda času pri tvorbe je základná vec. Vydavateľstvo kvôli propagácii…

S tím souvisí otázka, co se v dohledné budoucnosti bude okolo Morna dít. Od vydání “A Tale of Woe” v květnu 2013 už přeci jen uplynula nějaká doba, takže by mě zajímalo, jestli už pracujete na nějakém novém materiálu. Můžeme na případné nové desce čekat nějaký znatelný posun?

Robert: V prvom rade sa zameriavame na koncerty, ku ktorým je v dnešnej dobe problém sa svojpomocne dostať bez potrebných konexií, prostriedkov na prenajímanie klubov, atď. Takže sme radi za každú príležitosť hrať naživo. V poslednej dobe sa začali veci trochu hýbať, s čím nepochybne súvisí nominácia nášho albumu na Nahrávku roka 2013 v kategórii Hard and Heavy v rámci ocenenia Radio_Head Awards 2013. Začali sme dávať dokopy nové songy, ale nesilíme to. Odkedy sme všetci na vysokých školách, tak sa stretávame menej často, ako keď sme tvorili “A Tale of Woe”. Preto skôr skladáme každý sám a keď sa stretneme, snažíme sa to nejako zladiť. Kvôli tomu sa dá predpokladať, že nasledujúci album môže vyznieť odlišne od “A Tale of Woe”, ale určite mu nebudeme venovať menej pozornosti a úsilia, práve naopak.

V naší recenzi na vaši prvotinu (ale nejen tam) zaznělo, že vaše hudba připomíná tvorbu švédských Opeth, která byla pro “A Tale of Woe” zřejmě velkou inspirací. Souhlasíte s tímto tvrzením? A jak s tím hodláte naložit do budoucna? Opravte mě, jestli se mýlím, ale myslím, že žádné kapele asi není příliš po chuti, když ji někdo donekonečna srovnává s někým dalším – byť to někdy může být myšleno i jako kompliment…

Robert: Je pravda, že mnoho ľudí nás k nim prirovnalo, ale tie pomenovania ako “slovenský Opeth” alebo “In Mourning” (ku ktorým nás tiež prirovnali niekoľkokrát) a neustále opakovanie toho, ako veľmi sa naša tvorba na nich podobá, sú prehnané. Je to, samozrejme, pocta byť prirovnaný k takým velikánom, ale fungovať s tou nálepkou nie je jednoduché a môže to zavádzať ľudí, ktorí ešte náš album nepočuli. Tak vznikajú rôzne mylné očakávania a poslucháč je automaticky zaujatý, čo spôsobí, že jeho výsledný dojem z nahrávky je úplne iný. Napríklad kapelu In Mourning som vôbec nepoznal, až kým nám to niekto nenapísal. Snažili sme sa o jedinečnosť a zhudobnenie našich osobných predstáv. Tvorba našej hudby bola dlhodobý proces, počas ktorého každý z nás čerpal inšpiráciu z mnohých zdrojov, nielen metalových, takže každý má v tej hudbe kus seba a jeho hudobnej osobnosti.

Michal: Ťažko sa mi vyjadruje, Opeth nepočúvam a “Hope Leaves” to nezachráni (smiech).

Kubo: S tvrdením, že Opeth boli pre nás veľkou inšpiráciou, tak celkom nesúhlasím. Inšpiráciou možno, ale určite nie veľkou. Myslím si, že ľudia sa tak celkom neubránili potrebe (zrejme prirodzenej) ‘zaradiť si veci’. To, že sme na albume použili veľmi zaujímavé a esteticky atraktívne prvky, akými sú pasáže s akustickými gitarami alebo použitie klávesových nástrojov ako syntetizátory alebo hammondy, neznamená, že sme chceli robiť Opeth. Takejto hudby je vo svete veľa, Opeth je len špičkou ľadovca.

Název kapely i názvy dvou skladeb na “A Tale of Woe” jsou převzaty z Tolkienovy elfštiny. Otázka je jednoduchá – proč zrovna Tolkien? Inspiraci z jeho díla čerpá celá řada kapel (za všechny jmenujme třeba Summoning nebo Blind Guardian), takže určitě nelze tvrdit, že by šlo o nějak originální přístup. Někdo by naopak mohl namítnout, že je na metalové scéně už trochu “přetolkienováno”…

Robert: Osobne som na metalovej scéne nepostrehol až toľko Tolkienových prvkov alebo pomenovaní, ale možno som len málo všímavý. Dôvod, prečo sme sa rozhodli pomenovať kapelu Tolkienovým slovom “morna”, je jednoduchý – chceli sme niečo, čo nebude príliš konkrétne, dlhé alebo zložité, ale bude to vystihovať naše texty a tvorbu. Význam tohto slova je “čierny” alebo “temný”, čo súhlasí s vyznením našich textov, ktoré nie sú príliš optimistické alebo veselé.

Tyto elfské pojmy by mohly napovídat, že je deska nějak koncepčně svázána s příběhy ze Středozemě. Samotné texty se však na první pohled zabývají poměrně obecnými tématy. Zkuste nám trochu osvětlit, jaké příběhy se skrývají v textech “I Amar Prestar Aen” a “Unuhuinë” – nechce se mi totiž věřit, že by tyto názvy byly použity jen proto, že to dobře zní.

Robert: Texty týchto piesní nijak nesúvisia s príbehmi zo Stredozeme. Pomenovanie “I Amar Prestar Aen” (Svet sa zmenil) pre text, ktorý som napísal, som použil preto, lebo vystihuje moje pocity pri písaní toho textu a aj to, očom ten text je. Text vyjadruje môj pohľad na dnešné myslenie ľudí. Na to, aké sú naše priority v tomto svete, na čo zabúdame a čo si o tom všetkom, čím sa dobrovoľne nechávame kŕmiť, myslím. Elfské (v podstate fantasy) pomenovanie tiež súvisí s použitými metaforami v texte.

Kubo: Pôvodne som mal v úmysle napísať “Unuhuinë” celý v elfskom jazyku, ale okamžite som narazil na lingvistický problém. Upustil som od tohto úmyslu a napísal ho v angličtine, s tým, že pôvodný názov som ponechal v elfskom jazyku, ako takú osobnú spomienku a pre zaujímavosť. Meritum sa vlastne skrýva celé v tematike strachu. Text je pomerne dosť zahalený veršovými peripetiami a metaforami. Osobne nerád píšem “priamym spôsobom”, aj keď v poslednej dobe sa lepším (smiech). Nebolo jednoduché moju predstavu formulovať v angličtine a preto som celkom rád, že to nakoniec vyšlo tak, ako to poznáme dnes. Aj štylisticky, aj významovo.

Částečně bych se ještě vrátil k otázce číslo šest, tentokrát ovšem v trochu obecnější rovině… jak se díváte na fantasy žánr z obecného hlediska? Ať u v literatuře nebo třeba i v kinematografii, máte podobné výlety do neexistujících světů rádi, nebo dáváte radši přednost umění s nějakým reálným základem? Dovolím si předpokládat, že k tomu asi budete mít kladný vztah, když jste takto sáhli po Tolkienovi, nebo ne? Máte případně nějaké další oblíbence?

Robert: Osobne som veľkým fanúšikom fantasy žánru, či už sú to filmy alebo knihy. A nie je to len fantasy, k čomu inklinujem, ale aj sci-fi a mysteriózne príbehy, ktoré môžu mať aj reálny základ. Medzi autorov, ktorých obľubujem, patria napríklad H.P. Lovecraft, E.A. Poe a Andrzej Sapkowski. Obzvlášť je to Lovecraft. Tá temná a ponurá atmosféra v jeho poviedkach ma maximálne fascinuje a sčasti mi bola jeho tvorba inšpiráciou pri písaní textov.

Kubo: Výlety do neexistujúcich svetov realizujem v rámci seba samého, takže fantasy ani nijak zvlášť nepotrebujem (smiech). Ale inak sa fantasy žánru obecne nijak nebránim.

Michal: Vždy, keď pozerám nejaký fantasy film, tak žijem s daným prostredím. Je to ako žiť úplne iný život, aspoň na chvíľu. Je to pre mňa úlet z reality a preto ma láka toto prostredie v hudobnom svete.

Z veškeré vaší prezentace a koneckonců i z hudebního projevu je znát, že své počínání myslíte vážně. Vlastní a informačně obsáhlé webové stránky, aktualizované profily na Facebooku a Bandzone, to nemá zdaleka každá mladá kapela… Kam s takovým základem míříte? Je pro vás hudba pořád v první řadě zábava a čert vem všechno okolo nebo se cílevědomě snažíte o co možná nejsilnější pozici na nejen domácím hudebním trhu?

Robert: Myslím, že keď človek niečo robí, tak si za tým musí aj stáť a musí to myslieť vážne. A ja si za našou hudbou jednoznačne stojím, inak si to ani neviem predstaviť, nedávalo by mi to potom zmysel. Čo sa toho online kontaktu s verejnosťou týka, využívame prostriedky, ktoré máme k dispozícii a myslím, že to nie je na škodu. Koniec koncov, ako inak by sa ku nám, okrem koncertov, ľudia dostali? Hudba je pre mňa všetko v jednom. Zábava, relax, výzva, komunikácia, spojenie s ľuďmi, ktorých si cením a mám ich rád. Každý dobrý koncert a úspech, ktorý prežívam, je odmena za to, čo s radosťou robím. To je to, prečo to chcete robiť aj naďalej a zlepšovať sa v tom.

Kubo: V rámci tejto odpovede vyberám pár výrokov, ktoré som kedysi sám uviedol na našom Facebook profile: cieľom je obohatiť domácu a možno aj zahraničnú hudobnú scénu, robiť to pre zábavu, prezentovať samého seba a tiež byť všeobecným prínosom v tejto oblasti. Takže áno, myslím to vážne.

Michal: Všetko, čo robím, sa snažím robiť naplno. Inak tomu nie je ani pri Morne. Rozmach informačných technológii je pri prezentácii mladej kapely veľmi užitočná vec, preto som považoval za vhodné spraviť aj vlastnú webstránku, kde by si fanúšikovia mohli nájsť vždy aktuálne novinky a potrebné informácie. Stále je to celé o zábave na koncertoch a pri tvorení muziky. Nejaký cieľ v diaľke obsadiť domácu hudobnú scénu v tom ale nevidím. Asi aj preto, že metalová scéna na Slovensku nie je až tak rozvinutá a aj to hranie prináša niekedy viac organizačných starostí ako radostí.

Poslední otázku v rozhovorech dáváme s oblibou takovou humornější… tedy, bráno s rezervou, protože náš humor je poměrně pokleslý a infantilní, podle čehož ta otázka také bude vypadat (smích). Když jsme s kolegou hráli hru, co se nám jako první vybaví při jméně Morna, na prvních dvou místech se umístilo “Porna” a název finské black metalové smečky Horna. Finální otázka tedy zní…­ máte rádi pornografii a máte rádi satanic black metal z Finska (smích)? Každopádně děkujeme za rozhovor a za váš čas a ať se daří!

Robert: Porno bolo, je a bude (smiech). Je to úlet, ktorý si zrejme každý z nás niekedy dopraje, ale tým, samozrejme, nechcem povedať, že preferujem tie drastické odnože pornografie. No a fínsky black metal nepočúvam ani pri porne, ani inokedy. Celkovo proti black metalu nemám nič, kým nehoria kostoly a netečie krv.

Kubo: Nemôžem povedať, že by som mal rád pornografiu. Skôr ju vnímam, v určitom zmysle, ako nevyhnutnú súčasť tohto sveta – ach, človek a tie jeho neduhy! Čo sa týka black metalu, ten mám obecne rád.

Michal: O porne viem dôležitú věc: netreba ho sťahovať, aby si ho človek pozrel v HDčku. Myslím, že to je najdôležitejšie. Black metal nemusím, Fínsko je pekná krajina (smiech).

Tomáš: Keďže nemám žiaden vzťah k fínskemu satanic black metalu, prejdem rovno k tej pornografii: pornografiu nikto z nás k životu nepotrebuje, lebo máme hudbu, ktorá nás napĺňa (smiech).

Na záver aj ja ďakujem za vaše otázky a záujem.

---